Vladimír Skalský: NOVÉ ZMÄTENIE JAZYKOV: EXAKTNÁ VEDA VERZUS HUMANITNÁ VZDELANOSŤ

NOVÉ ZMÄTENIE JAZYKOV:
EXAKTNÁ VEDA VERZUS HUMANITNÁ VZDELANOSŤ

Mgr. Vladimír Skalský

NOVÉ ZMÄTENIE JAZYKOV:

EXAKTNÁ VEDA VERZUS HUMANITNÁ VZDELANOSŤ

Recenzoval prof. PhDr. Miloslav Bednář, CSc.

VEDA AKO ROZMARNÝ POHANSKÝ BOH?

Človek prelomu druhého a tretieho tisícročia má k vede, myslím tým takzvanú exaktnú vedu, značne ambivalentný, ba až schizofrenický vzťah. Nadšenie možnosťami vedy pominulo. Dnes sa už dámy z lepšej spoločnosti netvária, že čítajú najnovšie diela súdobých fyzikov a matematikov, ako to bolo v časoch Newtona a Leibnitza. Ani už nikoho nenapadne nazvať sexi plavky podľa miesta jadrových skúšok, ako sa to stalo v prípade bikín.

Súčasník je pritom obklopený výdobytkami vedy a technológie a je na nich prakticky absolútne závislý. Výpadok elektrického prúdu vo veľkom meste privodí úplný kolaps. Všetci si pamätáme tú prehnanú paniku, ale berme ako varovanie už to, že sa naozaj dalo uveriť, že by taká trivialita, ako nezvládnutie prechodu dátumu v počítačoch do roku 2000, mohla spôsobiť katastrofálne následky v nespočetných oblastiach ľudskej činnosti. Človek je dnes ako mravec. Je súčasťou globálneho mraveniska, bez ktorého nie je schopný života. Predstavte si súčasného človeka, ktorý sa odrazu ocitne mimo dosahu civilizácie. Dokázal by z nej niečo reprodukovať? Vyrobiť železo, alebo nedajbože počítač? Či aspoň primitívnu zbraň? Dokázal by niečo uloviť a prežiť? Dá sa o tom veľmi úspešne pochybovať.

Iste aj preto, že človek ničomu alebo máločomu vo svojom okolí rozumie a pritom má skúsenosť, že to predsa len funguje, považuje podvedome možnosti vedy za neobmedzené. Chápe dnešný človek ako svoj existenciálny problém, že v horizonte desiatok rokov vyčerpá ľudstvo posledné zvyšky dnes použiteľných zdrojov energie? Vôbec nie, pretože slepo absolutizuje moc vedy. Paradoxne práve vedci sú si možno najviac určitých limitov vedomí. Veľká časť výsledkov modernej vedy má práve podobu odhalenia týchto limitov. To sa týka hoci Heisenbergovho princípu neurčitosti. Ten hovorí okrem iného aj to, že ak spresňujeme určenie polohy častice, nevyhnutne súčasne znižujeme presnosť nášho merania jej hybnosti, teda pri danej hmotnosti vlastne rýchlosti. Súčin chýb oboch meraní nemôže klesnúť pod určitú konštantu. Podobnými objavmi obmedzení je hoci určenie maximálnej rýchlosti šírenia svetla a teda i informácie. To patrí k základným stavebným kameňom Einsteinovej špeciálnej, ale i všeobecnej teórie relativity. Ďalšie obmedzenia sa týkajú napríklad množstva prenesenej informácie a vyplývajú zo Shannonových prác. Toto si človek mimo okruhu vedeckej komunity priveľmi neuvedomuje.

Veda sa preňho zároveň stala nepochopiteľným mystériom - kvôli svojej rozsiahlosti a sofistikovanosti a predovšetkým v dôsledku všadeprítomnosti a nenahraditeľnosti matematického aparátu, ako i abstraktnosti modelov. Tie často priamo deklasujú tie pojmy, v ktorých je človek zvyknutý rozmýšľať a ktoré jedine majú tiež presné ekvivalenty v jazyku. “Sedliacky rozum” pri pojmoch ako vlnovo-časticová dualita zlyháva. Tento problém pociťoval veľmi intenzívne aj jeden z hlavných spoluautorov kvantovej teórie, už spomínaný Werner Heisenberg: “Najväčší problém, týkajúci sa používania jazyka, vyvstáva v kvantovej teórii. Tu od začiatku nemáme nijaký jednoduchý návod na stanovenie vzťahu medzi matematickými symbolmi a pojmami bežného jazyka; od začiatku vieme jedine to, že na štruktúru atómu sa naše bežné pojmy nedajú použiť.” Aj pre tento jasný intelekt, vybavený znalosťami všetkého fyzikálneho a matematického aparátu, nebolo ľahké zmieriť sa s novou “paradigmou sveta”: “Spomínam si na rozhovory s Bohrom, ktoré trvali dlhé hodiny až do neskorej noci a skončili sa takmer zúfalstvom; a keď som sa po skončení rozhovoru šiel sám poprechádzať do susedného parku, znovu a znovu som si kládol otázku: Je možné, aby príroda bola taká absurdná, ako sa nám javila v experimentoch s atómami?” Niektorí vedci sa s tým neskôr filozoficky – prinajmenšom sčasti – vyrovnali, iní, medzi nimi aj Albert Einstein, nie. “Všetky moje pokusy prispôsobiť teoretický základ fyziky tomuto poznaniu nového typu celkom zlyhali. Akoby človeku vzali pôdu pod nohami, akoby nikde nebol pevný podklad, na ktorom by sa dalo stavať,” napísal vo svojej autobiografii.

Ďalšou skúsenosťou je, že výdobytky vedy boli neraz zneužité (napríklad pri použití ničivých zbraní, vrátane atómovej bomby) či mylne použité (DDT). Technologická revolúcia priniesla aj ekologické problémy a inovačným postupom sa často pripisuje aj vznik nových chorôb či epidémií chorôb starých (spomenúť stačí AIDS či chorobu šialených kráv).

Veda je teda pre súčasného človeka čosi, na čom je závislý, čomu zároveň nerozumie a čo ho navyše ohrozuje. To je pozícia mocného a rozmarného pohanského boha. Vzbudzuje posvätnú úctu a hrôzu, ale aj podvedomý odpor.

“Žijeme svoje každodenné životy vo svete, ktorému takmer vôbec nerozumieme. Len málo myšlienok venujeme mechanizmu vzniku slnečného svetla, bez ktorého by neexistoval život, gravitácii držiacej nás na Zemi, ktorá by nás inak vďaka svojej rotácii vymrštila do vesmíru, alebo atómom, z ktorých pozostávame a na stabilite ktorých podstatne závisíme. Okrem detí (ktoré nemajú dosť vedomostí na to, aby nekládli dôležité otázky) len nemnohí z nás venovali aspoň chvíľu času, aby zastali v údive nad tým, prečo je príroda taká, aká je, odkiaľ pochádza vesmír, alebo či tu bol vždy, či nebude čas jedného dňa plynúť obrátene a či nebude následok predchádzať príčine, alebo či má ľudské poznanie konečné hranice. Dokonca aj deti, a poznám také, chcú vedieť, čo sú to čierne diery, čo je najmenšou čiastočkou hmoty, prečo si pamätáme minulosť a nie budúcnosť, ako je možné, že ak bol voľakedy dávno chaos, dnes je zjavne poriadok, a prečo existuje vesmír,” napísal Carl Sagan z Cornell University v štáte New York.

Už nikdy svet nebude taký priezračný a jednoducho deterministický, aký pripadal Newtonovi, Leibnitzovi či Descartesovi. Mysleli si, že stačí poznať polohu a rýchlosť všetkých častíc vo vesmíre a sily, ktoré medzi nimi pôsobia, aby bola budúcnosť daná úplne rovnako jednoznačne ako minulosť. Vlastne dnes úvahy Isaaca Newtona, jedného z najväčších vedcov všetkých čias, pôsobia až úsmevne: “Zdá sa mi pravdepodobné, že Boh na počiatku sformoval hmotu do pevných, hustých, tvrdých, nepreniknuteľných pohyblivých častíc takých veľkostí a tvarov, s takými vlastnosťami a v takom pomere k priestoru, že väčšina z nich prispela k tomu, na čo ich vytvoril; a že tieto primitívne častice sú pre svoju pevnosť neporovnateľne tvrdšie ako všetky bežné telesá, ktoré sa z nich skladajú; sú dokonca také tvrdé, že sa nikdy neošúchajú ani nerozbijú na kúsky; nijaká existujúca sila nedokáže rozdeliť to, čo sám Boh pri svojom prvom tvorení stvoril ako jedno.” Obávam sa, že Newton by sa iba ťažko zmieroval so zložitou štruktúrou atómov, s ich zložením z protónov, neutrónov a elektrónov a hlbšie z kvarkov, s vlnovo-časticovou dualitou, s tým, že častica je zrejme iba našou abstrakciou miesta najväčšej intenzity poľa. Od sebavedomia Newtona sme sa dostali k aforizmu Einsteina, v mnohých smeroch Newtona dvadsiateho storočia: “Kým sa matematické zákony vzťahujú na skutočnosť, nie sú určité; a kým sú určité, nevzťahujú sa na skutočnosť.” Tiež svojský princíp neurčitosti...

HUMANITNÁ VZDELANOSŤ AKO URAZENÁ PANIČKA?

Tvárou v tvár ďalekosiahlym a pritom ťažko popularizovateľným výsledkom vedy stratila humanitnými vzdelancami pestovaná filozofia schopnosť pýtať sa na otázky, akými sú hoci vznik vesmíru, otázky determinizmu alebo pojmové vymedzenie priestoru a času.

Katedrová filozofia neudržala - a vari ani nemohla udržať - krok s fyzikou. Tá je vysvetliteľná v jedinom jazyku, a tým je matematika. Filozof má jedinú možnosť vniknúť do problematiky: študovať niekoľko rokov fyziku (a stať sa vlastne fyzikom!). Filozofia tak bola vykázaná z oblasti základných filozofických otázok.

To je obrovský problém, ktorý vyvolal viaceré “obranné reakcie”. Jednak sa dnes pod názvom filozofia učia i skúmajú prakticky výhradne dejiny filozofie. Filozofi sa obmedzujú na citovanie a datovanie myšlienok, prekonaných, vyvrátených vedou často pred stáročiami.

Druhým obranným mechanizmom bol protiútok, vedený z pozícií postmodernizmu. Ten postuluje rovnocennosť rôznych výkladov sveta a vykazuje tak vedu do pozície jedného z mnohých svet-vysvetľujúcich mýtov. Tento postoj vedcov šokuje a uráža. Dokonáva tak zmätenie jazykov aj z druhej strany. Veda sa od mýtov zásadne odlišuje prinajmenšom v troch navzájom súvisiacich bodoch. Prvým je metodológia vedy, založená na vytváraní a overovaní hypotéz, na pokore voči výsledkom experimentov, na princípe kritickej skepsy. K tomuto bodu sa ešte vrátime. Druhým je ohromná predpovedacia schopnosť vedy. Tá dokáže vopred určiť, kam a akou rýchlosťou dopadne náboj z dela, rovnako ako výsledok takmer akéhokoľvek iného procesu okolo nás. A to často s nepredstaviteľnou presnosťou. Je evidentné, že žiadny mýtus ničoho podobného nie je schopný. Zažil som debatu na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde vedúci katedry teoretickej fyziky Jiří Bičák vyzval prítomného priaznivca postmoderny, aby v prípade, ak neverí v predpovedaciu schopnosť vedy, vykročil z okna. Mnohé mýty pripúšťajú, že odletí, veda predpovedá, že bude padať smerom k stredu zeme a jeho rýchlosť bude rásť s časom. Z okna nevykročil. Treťou zásadnou odlišnosťou je produktivita vedeckých postupov, výsledkom ktorých je celý technologický pokrok: žiarovky, automobily, počítače, telefóny, televízie, plasty, raketoplány, lieky...

Častý je ešte útok, že zatiaľ čo postmoderný prístup je absolútne demokratický a multikultúrny, veda je so svojím osobovaním si monopolu na pravdu základom všetkých totalitarizmov. To je, domnievam sa, argumentácia blízka tomu komunistickému: “A vy zabíjate černochov!” Totalitarizmy boli vždy iracionálne a protivedecké, hoci sa vedou obvykle oháňali. Platí to pre fašizmus s jeho rasovými teóriami, rovnako ako pre rôzne dosiaľ realizované formy komunizmus budujúcich spoločností s ich nepochopením ekonómie či popieraním genetiky, odmietaním kybernetiky a podobne. Nemôžeme rezignovať na pravdu či vôbec na jej existenciu iba preto, že sa na tento pojem odvolávali lživé sociálne teórie. To by sme podkopali základy celej stavby nášho sveta, našej kultúry. Zrútila by sa okamžite.

Filozofia a duchovnosť vôbec majú aj ďalší problém než len stratu schopnosti komunikovať s vedou. V zrýchlenom životnom tempe dosiahlo freudovské vytesňovanie existenciálnych problémov u veľkej časti spoločnosti, vrátane elít, vrcholu. O filozofiu a duchovnosť sa teda väčšina ľudí, s výnimkou niektorých sociét, napríklad veľmi mladých ľudí, prakticky nezaujíma. V niektorých regiónoch, napríklad aj na Slovensku, sa môže zdať, že duchovnosť - predovšetkým vo forme kresťanskej religiozity - prežíva svoju renesanciu. To je však naozaj len zdanie, pretože religiozitu komunity nemožno merať počtom veriacich podľa sčítania obyvateľstva. Ten je ovplyvnený ponajviac historickými dôvodmi, predovšetkým pružinovým efektom, keď uvoľnené napätie po zmene režimu spôsobilo krátkodobý výkyv opačným smerom, vyvolalo "módu náboženstva". Ide však o náboženstvo vonkajškové - to dokazuje napríklad neexistencia náboženských mysliteľov či filozofov s reálnym vplyvom, absencia filozofických problémov v kázňach, nízka znalosť biblie a ďalších spisov. Takéto náboženstvo nie je schopné dlhodobo uspokojiť potreby komunity, dať jej odpoveď na existenciálne otázky.

Aj umeniu je expandujúcou vedou zužovaný priestor, v ktorom môže pôsobiť ako nositeľ myšlienok. Aj preto sa jeho hodnotnejšia časť neteší takej pozornosti, akú by si zaslúžila a na akú bola kedysi zvyknutá. Tá menej hodnotná časť sa stáva v lepšom prípade navodzovateľom nálad a sprostredkovateľom pocitov, v horšom prípade slúži len na relaxáciu neustále štvaného človeka a vybíjanie jeho nahromadených emócií. Napríklad v oblasti pop-music sa všeobecne presadila angličtina. Zvlášť v našich pomeroch, kde znalosť cudzích jazykov je na pomerne nízkej úrovni a len malá časť poslucháčov rozumie textom, to znamená jediné: najmasovejšie umenie skutočne nie je nositeľom myšlienok, alebo aspoň je táto jeho úloha vedľajšia a postrádateľná. Podľa správania sa fanúšikov na koncertoch môžeme celkom oprávnene usudzovať, že práve vybíjanie nahromadenej agresivity a frustrácie, potreba identifikovať sa s davom a protestovať proti únavnému sterotypu je úlohou prvotnou. Relaxácii slúži počúvanie hudby v súkromí, bez venovania pozornosti prežitku: často v polospánku či ako zvukovej kulisy k rozhovoru alebo čítaniu. Veľmi podobná je situácia v oblasti filmu a televízie, ktorá predstavuje druhý určujúci moment kultúry súčasnosti. Interpretácia Terminátora či latinskoamerickej love-story je azda ešte jednoduchšia a nespornejšia než v prípade pop-music.

Krízou najpostihnutejšími oblasťami umenia sú preto práve tie, ktoré bývali tradične "najfilozofickejšími" (najviac zameranými na ideovosť, myšlienky) či časovo najnáročnejšími. Obe kritériá spĺňa predovšetkým literatúra, ktorá sa tiež nachádza na celom svete v najhlbšej recesii. Jej nevýhodou je tiež obmedzenie na jazyk - zvlášť v prípade poézie prakticky absolútne - a teda národný charakter. V každej krajine, pravda, existuje akési jadro, skupina ľudí sledujúcich literárne dianie - skupina mnohokrát úzko spätá s tvorcami literatúry. Tragédiou malých krajín je, že predstavujú príliš malý kultúrny trh. To určuje náklad diel. Je samozrejmé, že za takýchto okolností nemôže byť, napríklad, vydanie zbierky básní rentabilné a aj splnenie jeho umeleckého poslania môže byť predmetom diskusií. V podstatne odlišnej situácii sa nachádza výtvarné umenie, diela ktorého sa stali ceninami, investíciami a ako s takými sa s nimi i zaobchádza. Preto v tejto oblasti nie je nedostatok financií. Platí sa však viac za meno než za umeleckú - či nebodaj myšlienkovú - hodnotu toho-ktorého diela. To vedie k stagnácii známych autorov, prinajmenšom tušenému ekonomickému prepojeniu tvorcov, kritikov a obchodníkov a ťažkému prerážaniu mladých autorov. Tí sú potom nútení pracovať na úrovni bytovej grafiky a reklamy. To, samozrejme, smeruje autora od vyjadrovania myšlienok k pocitovému pôsobeniu na prijímateľa, často ku gýču - v prípade reklamy vlastne nevyhnutne.

Humanitná vzdelanosť, ohrozovaná spôsobom života našej spoločnosti, ekonomickými pomermi, napádaná neraz politikmi a pociťujúca ohrozenie aj zo strany vedy, sa dostáva do obrannej pozície. O komunikáciu s vedou má humanitný intelektuál či umelec spravidla malý záujem, ostentatívne sa voči nej vymedzuje (je moderné povedať do kamery, že najhroznejšia bola v škole matematika). Napriek tomu, že všetky tieto zložky, exaktná veda, humanitná vzdelanosť i umenie tvoria jedinú kultúru, humanitná vzdelanosť, ktorú chcú akísi vedci poučovať, sa tak správa neraz ako urazená panička. “Ja nerozumiem tomu, čo hovoríte, ale uráža ma to,” dala by sa v tejto súvislosti parafrázovať legendárna česká rozprávka.

BUJARÁ NEDOVZDELANOSŤ MÉDIÍ A PAVEDY

Tam, kde vzniknú komunikačné problémy, informačné bariéry, aké vznikli medzi vedou, širokou verejnosťou a humanitnou vzdelanosťou, mal by pomôcť mediátor, médiá. Treba povedať úplne otvorene, že médiá, zvlášť u nás, túto úlohu neplnia a z väčšej časti sa o to ani nesnažia.

Ak sa aj rozhodnú o vede informovať, často narazia na limity vlastných schopností. Po potvrdení správnosti dôkazu Veľkej Fermatovej vety sa o tomto probléme rozhodol informovať najčítanejší český denník Mladá fronta Dnes na prvej strane. Išlo o výnimočnú a zaznamenaniahodnú udalosť. Bola by aj chvályhodná, nebyť toho, že redakcia tohto denníka nedokázala ani upraviť správu agentúry Reuters. Skrátila znenie Veľkej Fermatovej vety tak, že stratila zmysel. Proti uverejnenej verzii existovali triviálne kontrapríklady. Redakcia totiž vynechala, že celá veta hovorí o prirodzených a nenulových, nie o reálnych číslach. Napriek tomu písala vážne o dôkaze tohto zjavne nepravdivého tvrdenia. Teda aj tam, kde sa výnimočne dostaví dobrá vôľa, chýbajú schopnosti. Je to iste aj chyba systému výchovy žurnalistov. Očakáva sa, že budú písať napríklad o jadrovej energetike či o technologickom pokroku, na príslušných vysokých školách sa však spravidla vôbec nevyučujú základy exaktných vied.

Samozrejme, väčšinou chýba aj dobrá vôľa. Zvlášť dramaturgovia a moderátori televízií a rádií, čo sú dnes najvplyvnejšie mienkotvorné médiá, dávajú so svojou charakteristickou bujarou nedovzdelanosťou pred komplikovanou vedou prednosť jednoduchým riešeniam pavied. Astrológovia, obskúrni liečitelia a podobní “odborníci” dostávajú výrazne väčší priestor než vedci. Netreba vari ani upozorňovať na to, že tam, kde médiá pristúpia podobne aj k politike a namiesto komplikovaných, vyvážených vízií uprednostnia jednoduché riešenia, víťazia nebezpeční extrémisti. Aj podpora pavied však v sebe obsahuje obrovské riziká. Dovolím si v tejto súvislosti citovať, čo mi v rozhovore pred pár rokmi povedal vtedajší predseda Akadémie vied ČR Rudolf Zahradník:

“Cesta pavied je cesta vedúca k zániku tej-ktorej spoločnosti. A to z dvoch dôvodov. Jednak sa mrzačia a prípadne odchádzajú ľudia, ktorí by nemuseli byť zmrzačení a nemuseli by odísť. A po druhé, v kontexte politickom sú pavedy, ako poprenie osvietenstva, poprenie rozumu, poprenie vzdelanosti, najlepším školením pre nový -izmus. Či by to mal byť fašizmus, nacizmus, alebo komunizmus, to neviem. Ale nič z toho nie je mŕtve, podhubie žije ďalej: stačí sa rozhliadnuť od Talianska po Lotyšsko a od Francúzska po Rusko. Prečo to láka? Aby ste sa stali vynikajúcim elektroinžinierom, frézarom, účtovníkom či lekárom, musíte študovať dva, tri, štyri, desať rokov. Aby ste sa stali liečiteľom, stačí vám tváriť sa magicky a byť presvedčivý rečník. Môžete byť pritom hrubý, vulgárny - to sa niekedy počíta medzi pozitíva. A zarobíte, pokiaľ nie ste veľmi úspešný, desaťnásobok toho, čo tí, ktorí študovali hoci desať rokov. Je to ohromný byznis. Samozrejme, aj medzi liečiteľmi i šarlatánmi typu astrológov existujú ľudia, ktorí sú zaťažení akýmsi mesiášskym komplexom, ktorí sú úprimne presvedčení o tom, že keď priložia ruky na sosnu a potom na pacienta so zhubným nádorom, tak že ho vyliečia. Psychopati a psychotici sprevádzali celú históriu ľudstva... Hlavným problémom však je, že týchto podvodov sa dopúšťajú nielen ľudia nevzdelaní, ale v Českej republike sme mali i lekárske fakulty, ktoré sa tohto dopúšťali. Treba povedať jednoznačne, že dôvodom sú peniaze. Cítim veľmi silný mravný imperatív, že vzdelanci, vedci, univerzitní pedagógovia majú povinnosť hovoriť ľuďom, od tých prostých až po členov oboch komôr parlamentu a ministerských úradníkov, čo tomu hovorí rozum. A prečo majú o pavedy taký záujem médiá? Je to dôsledok veľmi komického a naivného chápania demokracie, podľa hesla: dajme šancu všetkým! Lenže, ak si niekto "nabíja telo bioenergiou" z borovice, prikladá ruky k človeku s rakovinou, čím ho vlastne bez akejkoľvek trestnej zodpovednosti zabije, pretože mu zabráni v normálnej liečbe. A dnes je napríklad úspešnosť v detskej onkológii asi 70 percent. Ak sa takto prezentuje myšlienková a občianska sloboda, tak je to katastrofa a podpora zločinnosti. Ak sa v médiách venuje veciam na úrovni duševnej poruchy väčší priestor, než veciam vzdelania, čím nemyslím len vzdelanie v prírodných vedách a inžinierskych disciplínach, ale tiež v oblasti psychológie, filozofie, v oblasti právnej, národohospodárskej, považujem to za prejavy úpadku časti ľudskej spoločnosti. Problémom je aj atmosféra v našej spoločnosti. Vo svetových médiách sa od BBC až po Financial Times venuje vede a nie pavede minoriadna pozornosť. U nás je to presne naopak, čo je určitá známka menejcennosti.”

Profesor Rudolf Zahradník sa tu dotkol aj jedného významného nedorozumenia medzi vedou na jednej a médiami a verejnosťou na druhej strane. To spočíva v nepochopení toho, čo veda vlastne bráni. Oponenti potom na svojich počítačoch, vyrobených na základe dlhého reťazca vedeckých objavov, píšu traktáty o tom, že vedci odmietajú to, čo vedu presahuje, čo má iný slovník. Pritom však veľa vedeckých objavov, možno všetky najväčšie, prišli s revolučne novou terminológiou a s tými najšialenejšími posunmi v myslení. Veda ich prijala. Prečo? Pretože experimenty potvrdili dôsledky týchto nových teórií. Veda nebráni súčasný stav poznania (to by sa nemohla vyvíjať, a ona sa rozvíja veľmi dynamicky), ale iba metódu kritickej skepsy: neprijme nič, čo nepotvrdí experiment, vylúči všetko, čo experiment vyvráti. Astrológom však nevadí, že rozsiahle štatistické výskumy nepotvrdili akýkoľvek štatistický rozdiel v životopisoch ľudí ktorí sa narodili v rôznych znameniach: dožívajú sa rovnakého priemerného veku, v ich živote je rovnaký priemerný počet sobášov i rozvodov, majú rovnaký priemerný počet detí...

Treba spravodlivo priznať, že vina je aj na strane vedcov, ktorí sú často sústredení iba na svoj výskum a podceňujú význam popularizácie vedy. A navyše, ak sa k tomu aj odhodlajú, nie každý je schopný takpovediac koherentného slova smerom k verejnosti. Napriek tomu však existujú aj u nás svetlé výnimky, akými sú hoci fyzik Jiří Grygar v Českej republike, či biológ a spisovateľ Gustáv Murín na Slovensku. Je ich samozrejme omnoho viac, nedávno nás, bohužiaľ, opustil český astronóm, žijúci na Slovensku, Záviš Bochníček.

Avšak ani tieto osobnosti zatiaľ nedokázali zvrátiť trendy, a to dokonca ani vtedy, ak istý čas predsedajú Rade Českej televízie ako Jiří Grygar. Fenomenálna sledovanosť Okien vesmíru dokorán, ktoré ešte za bývalého režimu Jiří Grygar a scenárista Vladimír Železný (áno, riaditeľ TV Nova) pripravovali v STV, sa už ťažko zopakuje. Sám Grygar mi k tomu povedal:

“Myslím si, že taký široký ohlas už nebude mať žiadny populárnovedecký program, nech by bol o čomkoľvek. To súvisí so situáciou, ktorá vtedy bola. Vládla suchopárnosť a takmer všetky programy boli deformované, či už ideologicky, alebo výberom ľudí. V Oknách vesmíru dokorán neboli žiadne úsluhy režimu a to ľudia akosi vycítili. Dnes sa rozšíril okruh možností: ľudia využívajú satelity, video, komerčné stanice priniesli takzvanú ľudovú kultúru... Samozrejme ma pokles záujmu o vedu neteší. Ale ak si má človek vybrať medzi minulým režimom a záujmom o vedu na jednej strane a dnešnou situáciou na strane druhej, nemá o čom uvažovať. Je to ale na škodu divákov a ja verím, že aj komercia začne ľudí nudiť.”

Ako to teda je, zhoršuje sa situácia, alebo sa blýska na časy?

BLÝSKA SA NA ČASY?

Faktom je, že v najbohatších krajinách dnes konečne nastáva doba, keď človek nie je nútený z plných síl bojovať o zabezpečenie svoje a svojej rodiny a zákonite sa vracia k svojej prirodzenosti, pociťuje potrebu duchovnosti, ťažia ho existenciálne otázky.

Pretože fyzika čoby vlajková loď vedy a vedeckého nazerania na svet vybudovala po revolučných objavoch v 50-tych rokoch znovu viac-menej kompaktný obraz sveta, dostáva sa zrejme do "pokojnejšieho" obdobia, vytvárajúceho priestor pre - náročnú, ale vari možnú - popularizáciu a následné spracovanie filozofiou a literatúrou. Práve tu leží podľa môjho názoru pole, ktoré musí ľudstvo vo vlastnom záujme spojenými silami prekopať.

Určité pokusy sa už uskutočnili. Za zmienku určite stojí Whiteheadova organizmická filozofia. Úplne nečakaným smerom sa vydal fyzik Fritjof Capra, ktorý sa vo svojej knihe “Tao fyziky” pokúsil zblížiť orientálnu filozofiu a západnú vedu. Zjavne aj s literárnymi ambíciami v jej úvode napísal: “Pred piatimi rokmi som mal nádherný zážitok, vďaka ktorému som sa dostal na cestu, ktorá ma priviedla k napísaniu tejto knihy. V jedno neskoré popoludnie na konci leta som sedel na brehu oceána, pozoroval som prevaľujúce sa vlny a vnímal som rytmus vlastného dychu, keď som si odrazu uvedomil, že celé moje okolie sa oddáva ohromnému kozmickému tancu. Keďže som fyzik, vedel som, že piesok, skaly, voda a vzduch vôkol mňa pozostávajú z vibrujúcich molekúl a atómov a tie že obsahujú častice, ktoré na seba vzájomne pôsobia a tým vznikajú a zanikajú iné častice. Vedel som, samozrejme aj to, že zemskú atmosféru ustavične bombardujú spŕšky ‚vesmírnych lúčov‘, častíc s vysokou energiou, medzi ktorými dochádza pri prenikaní vzduchom k početným zrážkam. To všetko som poznal z výskumov vo fyzike vysokých energií, ale až do tej chvíle som sa s tým zoznamoval iba prostredníctvom grafov, diagramov a matematických teórií. Ako som sedel na pláži, moje predchádzajúce poznatky ožili, ‚videl som‘, ako z medziplanetárneho priestoru padajú kaskády energie, v ktorých v rytmických impulzoch vznikajú a zanikajú častice, ‚videl som‘, ako sa na tomto kozmickom tanci energie zúčastňujú atómy prvkov a atómy môjho tela, cítil som jeho rytmus a ‚počul som‘ jeho zvuk, v tej chvíli som vedel, že to tancuje Šiva, Pán tanca, ktorého uctievajú hinduisti.” O “istom vzťahu medzi filozofickými predstavami v ďalekovýchodnej tradícii a filozofickou podstatou kvantovej teórie” hovoril aj autor princípu neurčitosti Werner Heisenberg. Pritakali mu aj Niels Bohr či Julius Robert Oppenheimer. Nemyslím si, že by zachádzali tak ďaleko ako Fritjof Capra, niektoré závery ktorého pôsobia predsalen trochu násilne. Aj keď viacerí vedci hľadali a hľadajú takéto paralely, nemožno to spravidla hneď interpretovať ako ich príklon ku klasickej viere. Aby som to personifikoval, Albert Einstein nebol rozhodne veriacim, ešte k tomu kresťanským, ako sa nám občas snažia nahovoriť médiá blízke cirkvám. V každom prípade však ide o zaujímavé náznaky zbližovania jednotlivých aspektov z mnohých zdanlivo veľmi odlišných filozofických systémov. A veruže: Filozofovia, vedci i učení muži jednotlivých náboženstiev (najmä východné náboženstvá sú v mnohých ohľadoch skôr filozofickými školami) spolu začínajú komunikovať v rámci akejsi rozšírenej “ekuménie”.

Ak hovoríme o pokojnejšom období fyziky, jedným dychom musíme dodať, že - na druhej strane - obrovský boom prežíva biológia, vzhľadom na etické dilemy spojené napríklad s klonovaním, je záujem verejnosti i médií o tieto otázky omnoho vyšší, než to bolo v prípade fyziky. Informovanie je často deformované, ale je aspoň nejaké. Aj to je príhodná skutočnosť pre budovanie mostov.

Práve v týchto súvislostiach sa dá pochopiť i formovanie sa personálne silných skupín, ktoré chcú prekonávať tradičné rozdelenie kultúry na humanitnú a umeleckú na jednej strane a na exaktné vedy na strane druhej. Chcú budovať novú, tretiu kultúru. Fakt je, že modelovanie fraktálov či snímanie štruktúr materiálov elektrónovým mikroskopom sú rovnako vedeckým ako umeleckým počinom. Naozaj sa ukazuje, že vedecký talent je často spojený aj s literárnym. Dokazujú to nielen populárne knihy fyzikov Feynmana, Gamowa, Hawkinga či nositeľa Nobelovej ceny za biológiu Konrada Lorenza, ale skvelým spôsobom napríklad aj edícia Majstri vied, ktorá pred pár rokmi vyšla súčasne v desiatkach jazykov (zásluhou vydavateľstva Archa aj po slovensky). Napísali ich poprední vedci, často nositelia Nobelovej ceny. Čítavým spôsobom podali súhrnnú správu o stave poznania na konci dvadsiateho storočia. Čím to, že napriek rozšíreným predsudkom sa našlo toľko vedcov s literárnym talentom? Možno predsa len rôzne druhy kreativity súvisia navzájom viac, než sa dosiaľ všeobecne pripúšťa. Ratio vedy je možno bližšie intuícii umenia. Americký psychológ a filozof William James to už pred sto rokmi dovádzal k ešte odvážnejším dôsledkom: “Naše normálne bdelé vedomie, čiže to, čo nazývame racionálnym vedomím, je len jedným špeciálnym typom vedomia, kým všade vôkol neho, oddelené iba najtenšími stenami, sa nachádzajú potenciálne formy celkom odlišného vedomia.”

Myslím si teda, že sa skutočne blýska na časy, a to aj u nás, kde sa postupne vyrovnáme aj s neprofesionalitou, ktorá vzišla napríklad z inak nevyhnutnej personálnej výmeny v médiách a inde po revolúcii.

EPILÓG

Je zaujímavé, že veda vie najmenej nespochybniteľného o začiatkoch (a koncoch. Chápeme veľmi presne, ako sa pohybujú planéty, ale napriek existencii rôznych teórií si nemôžeme byť úplne istí, kde sa tam vzali, ako presne vznikol vesmír. A filozof by sa nezabudol spýtať prečo. Prečo skôr niečo je, než aby nebolo nič – znie možno najhlbšia otázka. Rovnako nevieme, ako vesmír skončí, či sa vo “Veľkom plesku” zrúti (späť) do jediného bodu, singularity, alebo zotrvá vo večnom rozpínaní sa nad všetky medze... Takisto vieme mnoho o tom, ako sa život reprodukuje a ako jednotlivé organizmy fungujú, lúštia sa i skrutkovice života, kódy DNA. Kde sa však vôbec život vzal, ako sa objavil, to nevieme. A nevieme ani to, ako sa z tmy začalo vynárať vedomie a myslenie. Práve takéto prvotné impulzy a hodiny medzi vlkom a psom však vyvolávajú najvzrušenejšie otázky. A tak miesto pre filozofiu či náboženstvo stále zostáva. Budiž svetlo – to je formulácia platná i podľa modernej fyziky. Ak nie je teória Veľkého tresku úplným omylom (a existujú dôvody domnievať sa, že nie je), skôr než hmota vzniklo žiarenie, energia, “svetlo”. Vlastne to isté elektromagnetické žiarenie, ktoré potom v útrobách hmoty metamorfovalo hoci do formy nervových impulzov. A prišla chvíľa, keď tieto impulzy zmenili kvalitu a objavilo sa myslenie, “rozsvietilo sa”.

Aká to štruktúra, aká asymetria vôbec spôsobila, že vesmír vznikol? A aká sa začala reprodukovať, až evolúciou dospela k človeku? A potom, aká podivuhodná štruktúra nervových spojení a impulzov zrazu zažala svetlo, vďaka ktorému dnes píšeme eseje a navrhujeme šperky? Pochopíme niekedy, ako dokážu hormóny, ich vzájomné časové a priestorové súvzťažnosti, vytvoriť z dokonale symetrického guľatého vajíčka ucho, oko, prsty? Možno aj kvôli všetkým týmto otázkam je hľadanie štruktúr posadnutosťou ľudstva. Nehľadajú ich len matematici, ale z úplne inej strany i výtvarníci... Som si istý, že sa občas zídu. Možno vtedy, keď sa priblížia k niečomu dôležitému.

Tu by som asi mohol skončiť, ale nedá mi to neodcitovať zo skvelých “Stručných dejín času” Stephena Hawkinga:

“Až doteraz sa väčšina prírodovedcov príliš zamestnávala vypracovávaním nových teórií, ktoré opisujú, čo je vesmír, a nepýtali sa prečo. Naopak, ľudia, ktorých zamestnaním je pýtať sa prečo, filozofi, nedokázali držať krok s pokrokom prírodovedných teórií. V osemnástom storočí filozofi považovali všetky ľudské znalosti vrátane prírodných vied za svoj odbor a diskutovali o takých otázkach ako: Mal vesmír počiatok? V devätnástom a dvadsiatom storočí sa ale prírodné vedy stali pre filozofov a všetkých ostatných okrem špecialistov príliš technicky náročnými a matematizovanými. Filozofi natoľko zredukovali rozsah svojho skúmania, že Wittgenstein, najslávnejší filozof tohto storočia, povedal: ,Ó, aký ústup od veľkých tradícií filozofie z čias od Aristotela po Kanta!”‘

Ak sa nám však podarí nájsť úplnu teóriu, mali by byť po istom čase jej základné princípy zrozumiteľné každému, nielen niekoľkým vedcom. Potom budeme všetci, filozofi, prírodovedci a aj obyčajní ľudia, schopní sa zúčastniť diskusií o otázke, prečo my a vesmír existujeme. Ak nájdeme na ňu odpoveď, bude to konečný triumf ľudského rozumu, pretože potom budeme vedieť, ako rozmýšľa Boh.”

Nie je aj táto pasáž prienikom popularizácie vedy, filozofie, ba až teológie a rozhodne i hodnotnej literatúry, teda umenia?

Použitá literatúra:

DAWKINS, Richard. Boží blud: přináší náboženství útěchu, nebo bolest?. Vyd. 1. Praha: Academia, 2009, 477 s. Galileo. ISBN 978-80-200-1698-0.

EINSTEIN, Albert. Teorie relativity a jiné eseje. Praha: Pragma, c2000, 55 s. ISBN 80-7205-596-8.

FARA, Patricia. Newton: formování génia. 1. vyd. v českém jazyce. Praha: BB art, 2004, 334 s., [14] s. obr. příl. ISBN 80-7341-181-4.

FARA, P.: Newton. Formování génia, Praha 2004

FEYNMAN, Richard Phillips, Matthew SANDS a Robert B LEIGHTON.Feynmanove prednášky z fyziky. 2. vyd. Bratislava: Alfa, 1985, 493 s. Edícia matematicko-fyzikálnej literatúry.

FORMÁNEK, Jiří. Úvod do kvantové teorie. Vyd. 2., upr. a rozš. Praha: Academia, 2004, xii, 504-987, 11 s. ISBN 80-200-1176-5.

FRITZSCH, Harald. You are wrong, Mr. Einstein!: Newton, Einstein, Heisenberg, and Feynman discussing quantum mechanics. New Jersey: World Scientific, c2011, xxi, 178 s. ISBN 978-981-4324-99-1.

HAWKING, S. Stručné dejiny času: od veľkého tresku po čierne diery. 1. vyd. Bratislava: Alfa, 1991, 183 s. Edícia matematicko-fyzikálnej literatúry.

LEIBNIZ, Gottfried Wilhelm. Monadologie a jiné práce. Přel. Jindřich Husák.1. vyd. Praha: Svoboda, 1982.

MASTROBERTI, Susanna a M RUPPERT. Stručné dějiny filozofie: od antiky k přítomnosti. Vyd. 1. Praha: Knižní klub, 2000, 160 s. Filozofie (Knižní klub). ISBN 80-242-0382-0.

NEWTON, Isaac. Philosophiae naturalis principia mathematica. Glasguae, 1822.

POPPER, Karl R. Logika vědeckého zkoumání. 1. vyd. Praha: Oikoymenh, 1997, xliv, 617 s. Oikúmené. ISBN 80-86005-45-3.

ZAHRADNÍK, R., SKALSKÝ, V. Rozum dnes, v tejto chvíli, In: Slovenské dotyky 2, Slovensko-český klub 1998