Martin Bučko: SPRAVODLIVOSŤ AKO SLUŠNOSŤ V TEÓRII JOHNA RAWLSA

Spravodlivosť a nespravodlivosť, spravodlivý a nespravodlivý - to sú pojmy, ktoré nás dennodenne obklopujú. Pojmy, ktorých obsah sa nám zdá navonok viac než jasný, avšak ak sa pozrieme na ne detailnejšie, odkryjú sa nám nemalé ťažkosti, ktorých riešenie sa vzájomne prepletáva, súperí a mnohokrát nenachádza spoločnú reč. Ak položíme otázku, ktorej cieľom bude nájdenie spravodlivosti, nemôžeme a možno ani nechceme nájsť jediné riešenie. Žijeme v spoločnosti, ktorej charakteristickým znakom je hodnotový pluralizmus. Ľudia sú rôzni a majú rôzne pohľady na svet. A práve vďaka tejto rôznorodosti sa môžeme stretnúť s odlišnými riešeniami rovnakých otázok.

JUDr. Mgr. Martin Bučko

SPRAVODLIVOSŤ AKO SLUŠNOSŤ V TEÓRII JOHNA RAWLSA

Recenzovala prof. PhDr. Siliva Gáliková, Ph.D.

Úvod

 Spravodlivosť a nespravodlivosť, spravodlivý a nespravodlivý - to sú pojmy, ktoré nás dennodenne obklopujú. Pojmy, ktorých obsah sa nám zdá navonok viac než jasný, avšak ak sa pozrieme na ne detailnejšie, odkryjú sa nám nemalé ťažkosti, ktorých riešenie sa vzájomne prepletáva, súperí a mnohokrát nenachádza spoločnú reč. Ak položíme otázku, ktorej cieľom bude nájdenie spravodlivosti, nemôžeme a možno ani nechceme nájsť jediné riešenie. Žijeme v spoločnosti, ktorej charakteristickým znakom je hodnotový pluralizmus. Ľudia sú rôzni a majú rôzne pohľady na svet. A práve vďaka tejto rôznorodosti sa môžeme stretnúť s odlišnými riešeniami rovnakých otázok.

Hlavnou osou eseje bude dielo Teória spravodlivosti politického filozofa Johna Rawlsa, ktorého znalosť sa javí ako základná podmienka účasti v akejkoľvek diskusii alebo polemike na danú tému. Hoci sa toto tvrdenie môže zdať na prvý pohľad nadnesené, jeho pravdivosť je dokázateľná nespočetným množstvom kníh a pojednaní, ktoré sa témou spravodlivosti zaoberajú a ktoré Rawlsovu teóriu vo väčšej či menšej miere potvrdzujú a diskutujú, či už sa jedná o odborné diela z odborov politológia, filozofia, sociológia či etika, ale tiež ekonómia a súvisiace náuky o distribúcii vyprodukovaných statkov v spoločnosti. (Mandle, Reidy, 2013) Sociálnu spravodlivosť považujem za akútnu tému aj v dnešnej spoločnosti, keďže sociálny štát sa stáva jedným z fenoménov súčasného demokratického zriadenia, pričom je otázne, do akej miery by štát mal byť „spravodlivý“ voči jednotlivým vrstvám spoločnosti a koľko takej spravodlivosti si dokáže z finančného hľadiska dovoliť.

Cieľom mojej práce je analyzovať názory na spravodlivosť, na sociálny štát a najmä na úlohu štátu pri distribúcii statkov v spoločnosti tak, ako ich prezentuje vo svojich dielach John Rawls. Názory Johna Rawlsa významne ovplyvnili vývoj politického myslenia od 70. rokov minulého storočia až do súčasnosti. Sústredím sa predovšetkým na analýzu filozofických východísk, o ktoré sa opiera pri formulácii svojich názorov. Najprv budem skúmať poňatie spravodlivosti ako slušnosti (fairness)

a vysvetlím jeho poňatie spoločenskej zmluvy. Následne budem skúmať princípy spravodlivosti, porovnám jeho názory na spravodlivosť v súvislosti s utilitaristickou koncepciou a neskôr sa budem venovať redistribúcii majetku v spoločnosti, role štátu a jeho poňatiu rovnosti.

1 Sociálna spravodlivosť a jej výskum vo svete

Sociálna spravodlivosť označuje súhrn všetkých štandardov spravodlivosti, ktoré sa využívajú v inštitucionálnom usporiadaní a v základných vzťahoch spoločnosti ako celku. Vo svojej podstate je sociálna spravodlivosť praktickou aplikáciou distributívnej spravodlivosti na bohatstvo, imanie, výsady a výhody, ktoré sa hromadia vo vnútri spoločnosti alebo štátu. Základom takejto realizácie sú dva dôležité predpoklady - zmysluplnosť snahy úmyselne spoločnosť pretvárať a nájdenie adekvátneho zdroja moci pre toto pretvorenie. V diele A Companion to Rawls (2013) sa v súvislosti so sociálnou spravodlivosťou dočítame o dvoch hlavných smeroch, v rámci ktorých sa chápanie tohto termínu postupne determinovalo na základe toho, či spoločenské postavenie a hmotné odmeny majú zodpovedať zásluhám alebo potrebnosti a rovnosti. (Mandle, Reidy, 2013) Vnútri prúdu uprednostňujúceho zásluhy pred dedičnými privilégiami sa vyvinula diskusia ohľadom samotnej definície a stanovenia zásluh. Táto debata presne ilustruje základ sporu medzi liberálmi, ktorí oceňujú slobodný trh, jeho zásluhy a vplyv na tvorbu cien a sociálnymi demokratmi, podľa ktorých je aj trhová cena často ovplyvnená faktormi ako sú šťastie a spoločenský pôvod.

Druhé poňatie sociálnej spravodlivosti presadzuje rozdelenie tovaru podľa rozličných potrieb každej osoby. Radikálnejšie poňatie, ktorému zodpovedajú komunistické systémy, dovoľuje každému, aby sám definoval svoje potreby, pričom predpokladá, že je možné vytvoriť zdroje dostatočné na ich uspokojenie. Opatrnejší sociálnodemokratický model oproti tomu považuje za potrebné definovať potreby verejnou autoritou podľa merítok prevažujúcich na konkrétnom mieste a čase. Je tak realizovaný kompromis medzi potrebami a zásluhami, kedy časť zdrojov je rozdelená podľa potrieb prostredníctvom štátu, a časť podľa zásluh trhom alebo úradným postupom. Tejto diskusii sa do značnej miery vyhýba utilitarizmus, ktorý sa orientuje skôr na výsledok daného rozdelenia, ktoré by podľa utilitaristickej dikcie malo maximalizovať súhrnnú hodnotu šťastia a uspokojenia naprieč celou spoločnosťou. Alternatívou voči tomuto poňatiu je Rawlsova teória spravodlivosti,

ktorá ako ďalej uvidíme, je svojim charakterom síce egalitárska, ale ktorá zároveň umožňuje tolerovať existenciu nerovnosti v prípade, že je prospešná najmenej zvýhodneným členom spoločnosti.

Rawlsom prezentovaná téma sociálnej spravodlivosti pre svetové a české, resp. slovenské politické filozofické myslenie nie je ničím novým. Keďže Rawls svojimi postojmi a názormi vyvolal rozsiahle diskusie, môžeme sa stretnúť s mnohými komentármi jeho práce, čo dokazuje množstvo vydaných článkov a kníh. V českom prostredí je to napríklad práca Jozefa Veleka, Pavla Barša alebo Milana Znoja publikovaná v edícii filozofického časopisu. Zo zahraničných prác sú to napríklad časti Holly Smith Goldmana, Thomasa Nagel, Samuela Freemana alebo Jonathana Wolffa či Adama Swifta, publikované knižne alebo v mnohých periodík, ako sú napríklad Journal of Political Philosophy alebo Journal of Political Ideologies.

2 Teória spravodlivosti Johna Rawlsa

Celá teória spravodlivosti politického filozofa a harvardského profesora Johna Rawlsa je komplexne spracovaná v rovnomennom diele, ktorého prvé vydanie sa datuje v roku 1971. Rawls svoju teóriu formuloval v období občianskych protestov počas vojny vo Vietname, sprevádzaných bojom za rasovú rovnoprávnosť Nie náhodou to bola práve Teória spravodlivosti , ktorá znamenala nielen obrovský prínos politickej filozofie ako takej, ale ktorá neporovnateľnou mierou prispela k oživeniu normatívnych tradícií uvažovania o politických otázkach. Musíme si totiž uvedomiť, že Rawlsova kniha prišla na svet v čase vyznačujúceho sa dvomi zásadnými skutočnosťami. Politická filozofia na konci 60. rokov sa nachádzala v pomerne dlhom období tvorivého úpadku a nečinnosti a veľmi netrpezlivo očakávala svoje obrodenie. Druhým nemenej dôležitým znakom tejto doby bola pomyselná postava vodcu morálnej teórie, ktorú zaujímal utilitarizmus. (Richardson, Withman, 1999) Z toho dôvodu nás neprekvapuje, že práve na utilitarizmus a doterajšiu neschopnosť jeho kritikov vytvoriť nosnú a systematickú koncepciu mravnosti, ktorá by mu oponovala, má byť odpoveďou a alternatívou Teórie spravodlivosti podľa vlastných slov autora.

Za tým účelom sa Rawls nechal inšpirovať tradíciou spoločenskej zmluvy, ktorú týmto spôsobom rehabilitoval a opätovne vniesol do politickej diskusie. Rozprúdil tak ale, na rozdiel od liberálnych mysliteľov prislúchajúcich k predchádzajúcej generácii, polemiku nie liberalizmu so svojimi totalitnými náprotivkami, ale polemiku vnútri samotného liberalizmu. Svojim rovnostárskym poňatím liberálnej teórie, zamýšľanú ako obranu základných individuálnych slobôd a zároveň ako impulz na odstránenie sociálnych nerovností, nadviazal na zmluvných teoretikov ako na J. Locka, J. J. Rousseaua a predovšetkým I. Kanta, keďže je to práve zmluvný koncept, ktorý „predstavuje perspektívnu možnosť poskytnúť vhodný východiskový bod pre takéto racionálne ospravedlnenie politických noriem.“ (Lovett, 2010) Vedome tak odštartoval doslova novú vlnu uvažovania o zmluvných teóriách, ktorú navyše bezprostredne nasledoval celý rad ďalších koncepcií legitimizácie zmluvnej teórie.

John Rawls svoju teóriu spravodlivosti rozvinul ako alternatívny prístup k utilitárskemu poňatiu spravodlivosti. Ako sám uvádza vo svojej knihe Teória spravodlivosti, jeho „hlavným zámerom je vypracovať teóriu spravodlivosti, ktorá je nosnou alternatívou k týmto doktrínam, ktoré dlho ovládali filozofickú tradíciu.“ (Rawls, 1971, s. 18) Nosnou myšlienkou jeho práce je definovať pojem spravodlivosti tak, aby spĺňal všeobecne platné a prijímané podmienky. Spravodlivá spoločnosť je podľa Rawlsa taká spoločnosť, v ktorej hypotetickými dohodami došlo ku konštrukcii všeobecných pravidiel, ktoré ju vymedzujú. Rawlsova teória sa vyznačuje návratom k tradícii spoločenskej zmluvy, ktorá má zaručiť, že jeho koncepcia spoločnosti bude spravodlivá, a na základe ktorej chce definovať základné univerzálne platné pravidlá spoločenských noriem.

Na rozdiel od Locka a Hobbesa, ktorí spoločenskú zmluvu používali pre opis skutočného stavu spoločnosti, Rawls využíva koncept spoločenskej zmluvy abstraktne, to znamená, že využíva teóriu spoločenskej zmluvy pre formuláciu hypotetického stavu spoločnosti, nie reálneho. Na rozdiel od Hobbesa a Locka, ktorí sa snažili popísať a definovať koncepciu celého systému spoločnosti, sa Rawls vo svojej práci zameral najmä na definíciu princípov spravodlivosti, a nie celého systému. Jedným z najdôležitejších pojmov koncepcie je pojem racionality. Rawls predpokladá, že účastníci sa správajú racionálne a nezainteresovane. Len na základe týchto východiskových princípov môžu efektívne dosiahnuť ciele, teda konštitúcie spravodlivej spoločnosti. Politicky je jeho pojednanie o spravodlivosti obranou sociálnej demokracie (v Európe) alebo liberalizmu (v USA). Nezaoberá sa však ospravedlňovaním politickej autority, ale jeho práca tkvie v určení princípov, na základe ktorých by bola spoločnosť spravodlivo usporiadaná.

Rawlsova kritika utilitarizmu

Už na samotnom začiatku diela Teória spravodlivosti sa môžeme dozvedieť rozdiel medzi Rawlsovým a utilitaristických poňatím sociálnej spravodlivosti. Rawls síce uznáva rovnostárske poňatie spravodlivosti v utilitaristickom zmysle, avšak s veľkou výnimkou. Zastáva síce názor čo najväčšieho šťastia pre čo najväčší počet ľudí, ale iba pod podmienkou, že nebudú porušené základné práva jednotlivcov: „Každá osoba má nedotknuteľné práva, založené na spravodlivosti, ktorá ako celok nemôže anulovať ani blahobyt spoločnosti.“ (Rawls, 1971, s. 21)

Rawls súhlasne s Benthamom obhajuje distribúciu majetku, ale naopak, proti Benthamovmu utilitarizmu namieta, že základné ľudské práva nemôžu byť predmetom kalkulu ani nejakého vyvažovania. Podľa Rawlsa spravodlivosť nepripúšťa, aby sa strata slobody pre niektoré osoby dala napraviť väčším dobrom pre iné osoby. Spravodlivosť nedovoľuje, aby obete niekoľkých málo osôb boli vyvážené väčším množstvom výhod pre viac osôb. (Heywood, 2008) V spravodlivej spoločnosti sú preto slobody rovnoprávneho občianstva chápané ako niečo pevne dané. Jedinou výnimkou, kedy by sme mohli prijať nejakú mylnú teóriu, by bol ten fakt, že by neexistovala lepšia, alebo slovami Rawlsa: „princíp rozdielnosti si vyžaduje, aby vyššie vyhliadky zvýhodnenejších jedincov prispeli k perspektívam najmenej zvýhodnených“. (Rawls, 1971, s. 34) Rawlsov koncept sa teda na rozdiel od utilitaristického smeru zameriava na maximalizáciu blahobytu, a to za predpokladu, že jedinci budú uprednostňovať takéto správanie a konanie, ktoré bude zvýhodňovať tých najhoršie postavených. Utilitarizmus pritom uprednostňuje blahobyt pre všetkých rovnako.

Spravodlivosť ako slušnosť

Jedným z impulzov pre napísanie Teórie spravodlivosti bolo pre Rawlsa prevládajúce utilitaristické zmýšľanie, ku ktorému sa vo svojej knihe neraz vyjadruje. Odmietal prijať princíp úžitku ako rozhodujúci prvok v rozhodovaní. O spravodlivosti sa Rawls vyjadruje v spojení so slušnosťou. Spravodlivú spoločnosť chápe ako akéhosi garanta ľudských práv a slobôd, ktoré sú nedotknuteľné a prislúchajú každému jednotlivcovi bez rozdielu sociálneho postavenia či etnickej príslušnosti. Strata slobody ľudského jednotlivca nemôže byť v žiadnom prípade vyvážená nejakým väčším blahom pre väčší počet ľudí.

Rawls vo svojej teórii nadväzuje na autorov „spoločenských zmlúv“ s tým rozdielom, že spoločenskú zmluvu nahrádza predvolenou situáciou. Táto východisková situácia, ktorá bola načrtnutá v druhej kapitole jeho diela, je nutným predpokladom a akýmsi základným kameňom celej Rawlsovej teórie. Prirodzený (pôvodný) stav je stavom nevedomosti: nikto si nie je vedomý svojich schopností, vlôh, inteligencie, zdravotného stavu, atď. Ľuďom nie sú známe ani ich sklony či koncepcie dobra. Za tohto stavu sú potom stanovené také princípy spravodlivosti, ktoré majú zaručiť, že nikto nebude zvýhodnený či naopak znevýhodnený na základe prírodných náhod či východiskového sociálneho postavenia. „Pretože všetci sú podobne situovaní a nikto nie je v situácii vymyslieť si princípy, ktoré by uprednostnili jeho špecifickú situáciu, sú princípy spravodlivosti výsledkom slušnej dohody alebo konania. Za daných podmienok pôvodného stavu, teda symetrických vzájomných vzťahov každého jedinca, je táto počiatočná situácia prijateľná pre jedinca ako mravného subjektu, ako budem predpokladať, t. j. pre rozumné bytosti, ktoré presadzujú svoje vlastné ciele a majú zmysel pre spravodlivosť. Mohli by sme povedať, že tento pôvodný stav je primeraným počiatočným status quo a že teda základné dohody, ku ktorým sa v tejto situácii dospelo, sú slušné.“ (Rawls, 1971, s. 86) To vysvetľuje vhodnosť označenia „spravodlivosť ako slušnosť“. Rawls na tomto mieste vyjadruje myšlienku, že princípy spravodlivosti boli dohodnuté v nejakej počiatočnej situácii, ktorá je slušná.

V snahe poukázať na nedokonalosti utilitarizmu a zároveň obhájiť tézy spravodlivosti ako slušnosti, prichádza Rawls s porovnaním oboch teórií. Ako prvé uvádza to, že nie je možné kompenzovať stratu slobody jedného človeka väčším blahom iných osôb. Ak tak robí utilitarizmus, nie je v jeho silách zabezpečiť rovnakú slobodu pre všetkých. Osoba, ktorá by v tomto prípade stratila svoje slobody a obetovala by sa v mene „vyššieho blaha“, by svojou obeťou pre seba nič nedosiahla. Nikto teda nie je oprávnený konať proti slobode iného človeka. V teórii spravodlivosti ako slušnosti nie je taký postup schváleniahodný, a už vôbec nie spravodlivý. Základné slobody sú tu zaručené a rovnako aj práva, ktoré prináležia občanom, a teda nie sú predmetom kalkulu spoločenských záujmov. Ďalší kontrast, ktorý nachádzame medzi utilitarizmom a spravodlivosťou ako slušnosťou, sa týka princípu výberu. Zatiaľ čo utilitarizmus prenáša na spoločnosť princíp výberu, vzťahujúci sa na jedného človeka, teória spravodlivosti ako slušnosti, ktorá je zmluvnou teóriou, predpokladá, že princípy spoločenského výberu, a teda aj princípy spravodlivosti sú samy predmetom pôvodnej dohody. Utilitarizmus sám seba prezentuje ako obhajcu ľudských slobôd. Jednou z jeho tézou je, že dobro spoločnosti pozostáva z prospechu jedincov. (Blocker, Smith, 1980) Ale ako môže byť tento etický smer individualistický a zameraný na prospech jednotlivých ľudí, keď operuje s termínmi ako je „kalkul spoločenských záujmov“? Naopak, keď hovoríme o princípoch spoločenského výberu, ktoré sú súčasťou spravodlivosti ako slušnosti, dostaneme sa k téze, ktorej obsahom je zachovanie rovnakej slobody pre všetkých.

Posledný a veľmi zásadný rozdiel medzi týmito dvoma teóriami je ich povaha. Utilitarizmus sa radí medzi tzv. teleologické teórie (grécky telos = cieľ), čo znamená, že všetky mravné posudzovania sú závislé na kalkule konzekvencií. Teória spravodlivosti ako slušnosti je všeobecne vymedzená ako deontologická (grécky deon, -ontos = povinnosť) teória, t. j. ako teória, ktorá neinterpretuje dobro nezávisle na tom, čo je správne, ani právo ako to, čo maximalizuje dobro. Teória spravodlivosti ako slušnosti je deontologická v druhom zmysle. Môžeme dokonca tvrdiť, že v tejto teórii má pojem práva prednosť pred pojmom dobra. Spravodlivý spoločenský systém vymedzuje určitú oblasť, v ktorej sa ciele jedincov musia rozvíjať; vytyčuje rámec práva, šancí a prostriedkov, ako ich v tomto rámci uspokojovať a akým spôsobom ich rozvíjať, aby tieto ciele mohli byť spravodlivo sledované. Priorita spravodlivosti je čiastočne zdôvodnená tým, že záujmy, ktoré by porušovali spravodlivosť, nemajú žiadnu hodnotu. Ak nemajú žiadnu cenu, potom ani nemôžu anulovať ich nároky. Táto priorita práva nad dobrom v teórii spravodlivosti ako slušnosti je hlavným charakteristickým rysom tohto poňatia.

Procedurálna spravodlivosť

V počiatočnej situácii sú za závojom nevedomosti stanovené dva princípy. Prvý z princípov slúži na zabezpečenie občianskych slobôd, a druhý princíp si berie za cieľ také rozdelenie bohatstva, ktoré by bolo v prospech každého človeka. Druhý princíp, ktorý Rawls nazýva ako princíp rozdielnosti, úzko súvisí s problematikou distribúcie. Vyvstáva tu nejedna otázka, akým spôsobom dochádza k rozdeľovaniu základných práv a povinností, či ako sú regulované sociálne a ekonomické nerovnosti. Rawls prichádza s pojmom čistej procedurálnej spravodlivosti, ktorú sa snaží vysvetliť prostredníctvom jej dokonalej a nedokonalej formy. Dokonalú procedurálnu spravodlivosť je možné ukázať na jednoduchom príklade slušného delenia. Napríklad keď máme koláč, ktorý chceme rovnomerne rozdeliť medzi 12 ľudí, rozdelíme ho na 12 rovnakých častí. Dokonalú procedurálnu spravodlivosť teda môžeme charakterizovať nasledujúcim spôsobom (Voice, 2013):

a) existuje tu nezávislé meradlo pre to, čo je slušným delením (je vymedzené skôr a nezávisle na danej procedúre),

b) je možné nájsť procedúru, o ktorej sme si istí, že povedie k žiaducemu výsledku.

Nedokonalá procedurálna spravodlivosť môže byť ilustrovaná na trestnom konaní. Žiaducim výsledkom takéhoto konania je preukázať pravdu (obžalovaný bude uznaný vinným len vtedy, ak spáchal čin, z ktorého je obvinený). Zdá sa však, že nie je možné nájsť také pravidlá, ktoré by vždy viedli k správnemu výsledku. Aj keď je dodržiavaný zákon a pojednávanie je vedené poctivo a riadne, existuje stále možnosť, že výsledok bude mylný. Pri nedokonalej procedurálnej spravodlivosti síce nachádzame nezávislé kritérium, ako dosiahnuť správny výsledok, ale zároveň tu neexistuje žiadna použiteľná procedúra, ktorá by k tomu s istotou viedla.

Pri čistej procedurálnej spravodlivosti neexistuje žiadne nezávislé kritérium, ktoré by zaručovalo správny výsledok. Nachádzame tu iba takú korektnú alebo slušnú procedúru, ktorej výsledok je práve tak korektný a slušný, nech je akýkoľvek. Podmienkou je, aby táto procedúra bola riadne uplatnená. Čistá procedurálna spravodlivosť je ďalej špecifikovaná tým, že procedúra vymedzenia spravodlivého výsledku je skutočne realizovaná. V týchto prípadoch neexistuje totiž žiadne nezávislé kritérium, s ohľadom na ktoré môžeme o určitom výsledku povedať, že je spravodlivý, pretože by sa k nemu dospelo dodržiavaním nejakej slušnej procedúry. To by viedlo príliš ďaleko a mohlo by to mať absurdne nespravodlivé výsledky. Mohli by sme teda povedať, že takmer každé rozdelenie statkov bude spravodlivé alebo slušné, pretože by to predsa mohlo byť výsledkom poctivých hazardných hier. (Rawls, 1971) Ak máme teda aplikovať pojem čistej procedurálnej spravodlivosti na rozdeľovanie podielov, je potrebné vytvoriť a nestranne uplatňovať nejaký spravodlivý systém inštitúcií. Iba na pozadí spravodlivej základnej štruktúry, ktorá zahŕňa spravodlivú politickú ústavu a spravodlivé sociálne a ekonomické inštitúcie, môžeme povedať, že požadovaná spravodlivá štruktúra naozaj existuje.

Rovnosť

Rawls, ako zástanca pozitívneho poňatie slobody, kladie dôraz nielen na slobodu v zmysle neprítomnosti obmedzenia, ale zároveň požaduje slobodu v zmysle osobného rozvoja a zdokonaľovania človeka. Kladie si za cieľ zabezpečiť také výstupné podmienky, ktoré by sme mohli pokladať za rovné. K tomu, aby sme mohli túto požiadavky dosiahnuť, nám slúžia princípy spravodlivosti, ktoré boli ustanovené v prirodzenom stave za závojom nevedomosti. V tomto zmysle nás bude prevažne zaujímať druhý princíp, teda princíp rozdielnosti (diferencie), ktorého funkcia spočíva v akomsi vyrovnávanie „nezaslúžených“ nerovností. Medzi také nerovnosti je možné zaradiť tzv. nerovnosti rodu a schopností. Keďže nie je v našich silách ovplyvniť, do akej rodiny sa narodíme, či aká bude naša sociálna situácia, rovnako tak by sme nemali byť znevýhodnení na základe svojich vrodených schopností. Z toho dôvodu Rawls súdi, že nerovnosti tohto typu by mali byť nejakým spôsobom „kompenzované“.

Nesmieme si však zamieňať princíp rozdielnosti s vyrovnávacím princípom, ktorého cieľom je vyrovnať všetky nerovnosti, ktoré sú medzi ľuďmi. Pozrime sa na to prostredníctvom vzdelávania. Z hľadiska vyrovnávacieho princípu by sme mali vyrovnať všetky náhodné rozdiely, tzn. napríklad vynakladať väčšie úsilie a viac prostriedkov na rozvoj menej nadaných detí, a to aspoň v začiatku ich vzdelávania. Princíp rozdielnosti sa naopak zasadzuje o to, aby prostriedky na vzdelávanie boli prideľované takým spôsobom, aby to prospelo dlhodobým vyhliadkam menej zvýhodnených jedincov. Ak by sme toho mali dosiahnuť tak, že bude venované viac starostlivosti nadanejším študentom, javí sa tento spôsob z hľadiska princípu rozdielnosti ako prípustný. „Kto je od prírody zvýhodnený, či už ide o kohokoľvek, môže využívať svoje šance iba tak, aby zlepšil situáciu toho, kto utrpel stratu. Prirodzene talentovaní jedinci by jednoducho nemali ťažiť z toho, že sú talentovanejší, ale iba aby kryli výdavky na školenie a vzdelanie a využívali svoje nadanie, aby to tiež pomáhalo menej šťastným jedincom. Nikto nie je hodný svojich väčších prirodzených schopností ani si nezaslúži priaznivejšiu štartovaciu pozíciu v spoločnosti. Z toho však nevyplýva, že by sme tieto rozdiely mali eliminovať. Musíme s nimi naložiť iným spôsobom. Základnú štruktúru možno usporiadať tak, aby tieto náhodnosti boli k prospechu najhoršie situovaných.“ (Rawls, 1971, s. 279) Týmto spôsobom sa dostávame k princípu rozdielnosti.

Rawls hovorí, že prirodzené rozdelenie nie je možné chápať ako spravodlivé a ani ako nespravodlivé. Jedná sa o prirodzená fakty, s ktorými je možné ďalej pracovať. Až spôsob, akým sa k prirodzenému rozdeleniu stavajú príslušné inštitúcie, je možné označiť ako spravodlivý alebo naopak nespravodlivý. A tu Rawls odkazuje znovu na prirodzený stav, kde boli vybrané princípy spravodlivosti, ktoré sa mimo iného vyrovnávajú aj s nepriazňou osudu. Sú to princípy, ktoré boli zvolené takým spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám spravodlivosti.

3 Dva princípy spravodlivosti

Ako sme už vyššie spomenuli, Rawls najprv opísal hypotetickú situáciu, v ktorej, za závojom nevedomosti, sú si všetci rovní a zároveň schopní sa dohodnúť a racionálne rozhodnúť, ktoré z princípov sú tými princípmi spravodlivosti, ktoré platia pre všetkých. Rawls je teda presvedčený, že je potrebné vytvoriť univerzálne platné pravidlá pre všetkých, jedine potom bude spoločnosť spravodlivá. Na základe vytvorenia všeobecne platného pravidla potom ale nie je možné rešpektovať individuálnu morálku, či poňatie dobra. Práve vďaka konštrukcii závoja nevedomosti spoločnosť dosiahla daný konsenzus. Úvahy o individuálnom dobre sú potom pre Rawls už nadbytočné. Rawls je teda presvedčený, podobne ako pred ním Locke, o možnosti racionálneho konsenzu, a líši sa od Hobbesa alebo Berlina, ktorí tvrdia, že nie je možné vytvoriť racionálny konsenzus, ale existuje mnoho názorov, ktoré môžu vedľa seba iba koexistovať.

Hobbes aj Berlin sa snažili vytvoriť akúsi mierovú stratégiu, vďaka ktorej by bolo možné takéto koexistencie hodnotových názorov dosiahnuť. John Gray vo svojej knihe Dve tváre liberalizmu (2002) túto situáciu podrobne opisuje a tento „druhý“ liberalizmus nazýva modus vivendi. Modus vivendi vyjadruje presvedčenie, že existuje mnoho podôb života, v ktorých môžu ľudia šťastne žiť, pričom cena niektorých je neporovnateľná. Kde také životné spôsoby stoja proti sebe, tam nie je ani jeden najlepší. Ľuďom, ktorí vedú rôzne životné spôsoby, nezhoda nevadí, jednoducho sa líšia. Na rozdiel od Hobbesa alebo Berlina sa Rawls usiluje o dosiahnutie jednotiaceho kritéria, akéhosi univerzálneho režimu, ktorý je rovnako liberálny, ako Greyom nazvaný „Hobbesov či Berlinov modus vivendi“. Princípy, ktoré by si za závojom nevedomosti vybrali ľudia ako spravodlivé, Rawls opisuje v druhej kapitole svojej knihy (Rawls, 1971, s. 26):

Prvý princíp: Každá osoba má mať rovnaké právo na čo najširší systém základných slobôd, ktoré sú zlučiteľné s podobnými slobodami pre iných ľudí.

Druhý princíp: Sociálne a ekonomické nerovnosti majú byť upravené tak, aby:

a) pri oboch sa dalo rozumne očakávať, že budú v prospech kohokoľvek,

b) boli späté s pozíciami a úradmi prístupnými pre všetkých.

Pod prvým princípom rozumie Rawls stanovenie základných práv a slobôd, ktorými sú: politická sloboda (právo voliť a byť volený do verejných funkcií) spolu so slobodou slova a zhromažďovania, ďalej sloboda svedomia a myslenia, osobná sloboda spolu s právom na (súkromné) vlastníctvo a v závere ochrana pred neodôvodneným zatknutím a väznením. Podľa druhého princípu má byť rozdeľovanie príjmov a bohatstva späté s inštitúciami, a to za podmienok, aby pre každého bola prístupná verejná mocenská pozícia, čím by sa zabezpečila spravodlivosť v prospech každého. Podľa prvého princípu je zaručená čo najširšia možná škála slobôd pre všetkých, z druhého princípu by potom vychádzalo, že aj možná nerovnosť medzi ľuďmi bude regulovaná princípom rovnosti šancí, ktorú má tento druhý princíp zabezpečiť. Teda aj ľudia, ktorí majú rovnakú motiváciu a nadanie, ale nemajú rovnaké východiskové pozície, majú rovnakú šancu na vzdelanie a rovnakú príležitosť získať postavenie a dosiahnuť vzostup, ako iní s lepšou východiskovou pozíciou. Týmito dvoma princípmi si Rawls zaistil reguláciu ako maximálne rovnej slobody, ako aj uprednostnenie tých, ktorí sú na tom najhoršie, a zároveň aj férovú rovnosť príležitostí.

Z tohto rozdelenia princípov spravodlivosti, ktoré hovoria, že jeden môže byť zvýhodnený len potiaľ, pokiaľ to bude výhodné pre tých najmenej zvýhodnených, by však nutne muselo vyplývať, že ak bude jeden zvýhodnený, bez toho, aby to zvýhodnilo toho v najhoršie situovanom postavení, dôjde k nespravodlivosti, ktorú by sme museli vynahradiť inak. Časť takýto ziskov tých, ktorí sú vyššie popísaným spôsobom zvýhodnení, bude prerozdelená. Týmto však nutne musí dôjsť k porušeniu základného ľudského práva - práva vlastniť majetok. Toto prerozdeľovanie však Rawls obhajuje tvrdením, že aj napriek mnohým komplikáciám je proporcionálna spotrebná daň najlepším daňovým systémom, pretože „zaťažuje poplatníkov podľa toho, koľko toho ťažia zo spoločného množstva statkov, a nie podľa toho, ako sa o ne pričiňujú (ak predpokladáme poctivo založený príjem)“. (Rawls, 1971, s. 235) Súčasne však Rawls dodáva, že progresívna daň by sa mala zavádzať tiež, ale len v prípade, ak by to bolo nevyhnutné pre zachovanie spravodlivosti (práve v zmysle obohatenia jedného, bez toho, aby bol obohatený druhý). Obe dane sa teda podľa Rawlsa vyvodzujú z princípu spravodlivosti, teda sú z tohto hľadiska obhájiteľné. Zdanenie dedičstva a príjmu progresívnou sadzbou (ak je to nutné) a právnou definíciou vlastníckych práv majú zabezpečovať inštitúcie rovnaké slobody pre všetkých v demokracii so súkromným vlastníctvom a primeranou hodnotou príslušných práv. Proporcionálne spotrebné dane alebo dane z príjmu majú opatriť finančné prostriedky pre verejné statky, prerozdelenie a vytvorenie slušnej rovnosti šancí vo vzdelávacom systéme a pod. Z toho vyplýva, že zdanenie príjmov niektorých občanov vyššou daňou je teda spravodlivé, ak sa neobohatil bez toho, aby sa obohatil ktokoľvek iný. Zároveň je zavedenie spotrebnej dane alebo dane z príjmu nutné pre základnú prevádzku štátu. Ako je zrejmé, nesmieme podľa poňatia sociálnej spravodlivosti stotožňovať pojem spravodlivosti s pojmom rovnosti.

Tam, kde funguje rovná daň pre všetkých, by sme mohli o rovnosti ešte hovoriť, ale v prípade zavedenia progresívnej dane nemožno už hovoriť o rovnosti, ale o sociálnej spravodlivosti, o ktorú nám primárne ide. Inými slovami, podľa Rawlsa nie je pre spoločnosť dôležitá rovnosť, ale sociálna spravodlivosť. Progresívnou daňou docieli prerozdelenie statkov od bohatých k chudobným, čo je cieľ, ku ktorému chce Rawls vo svojej teórii dospieť. Spravodlivá spoločnosť je taká spoločnosť, ktorá spĺňa podmienku, kedy jej základná štruktúra je usporiadaná tak, aby maximalizovala hodnotu celého systému rovnakých slobôd zdieľaných všetkými ľuďmi pre najmenej zvýhodneného jedinca. Rovnosť nie je Rawlsovým cieľom, keďže vysloviť, že všetci ľudia sú si rovní, znamená povedať, že žiadny človek nemá nárok na nejaké prednostné zaobchádzanie, pokiaľ pre to nie sú žiadne závažné dôvody. Svoju teóriu spravodlivosti, resp. druhý princíp spravodlivosti Rawls interpretuje ako prístup, ktorý označuje za princíp efektívnosti. Stav spoločnosti, uplatňujúcej princíp efektívnosti, je taký, kedy už nemôžeme zmeniť danú situáciu jedných na lepšiu, bez toho aby sa tým súčasne nezhoršili existujúce podmienky iných. (Nussbaum, 2009) Na základe tohto princípu sa každé také výhodné nastavenie spoločenských podmienok považuje za spravodlivé. Tým, kto bude obmedzovať princíp efektívnosti na spravodlivú rovinu, budú inštitúcie.

Inštitúcie

Rozdelením a definovaním spravodlivých inštitúcií sa Rawls zaoberá v druhej časti svojej knihy. V tejto časti autor aplikuje teóriu spravodlivosti na inštitúcie. Venuje sa predovšetkým rozdeleniu inštitúcií, rovnakým politickým právam pre všetkých, politickej spravodlivosti a zdôvodneniu požiadavky osobnej slobody. Inštitúcie je potrebné zaviesť, aby bola zabezpečená spravodlivosť všeobecne a aby bolo možné posúdiť, či je legislatíva a sociálna politika spravodlivá. O tom, ktoré ústavné zriadenia budú spravodlivé, majú rozhodnúť občania. Tu sa Rawls vracia k výkladu pôvodného stavu. Úlohou občanov v tomto prirodzenom stave je rozhodnúť o spravodlivosti politického zriadenia, majú navrhnúť spravodlivé procedúry. Títo občania sú poslancami ústavodarného zhromaždenia. Zároveň je Rawls presvedčený, že na to, aby sme mohli navrhnúť nejakú spravodlivú procedúru, je nutné disponovať slobodami, ktoré sú rovnaké pre všetkých a ktoré sú ústavou zaručené: „k týmto slobodám patrí sloboda svedomia a myslenia, osobná sloboda a politické práva.“ (Rawls, 1971, s. 289)

V tom prípade však v Rawlsovej teórii chýba zmluva, ktorá by zaručila práva a slobody, na základe ktorých by sme mohli formulovať ústavu, ktorá tieto práva a slobody zaručuje. Táto teória tu zaznamenáva určitý regres, ktorý si Rawls uvedomuje a rieši ho pomocou tzv. reflektovanej rovnováhy. Reflektovaná rovnováha je princípom, na základe ktorého môžeme revidovať naše súdy. „Môžeme napríklad vynechať tie, ktoré sme urobili len váhavo alebo im málo dôverujeme,“ (Rawls, 1971, 293) usudzuje Rawls. Ide o metódu, pomocou ktorej môžeme vylúčiť také súdy, ktoré považujeme za mylné, alebo sme ich vyslovili v nepriaznivej situácii alebo by viedli iba k nášmu zvýhodneniu. Naopak, dobre uvážené súdy, ktoré vydržali kritické skúmanie, sú také, ktoré budeme uprednostňovať. Zároveň sú to súdy, ktoré už žiadnu ďalšiu kritiku nepotrebujú. Z týchto úvah najskôr definujeme všeobecné princípy, až potom sa zameriame na konkrétne súdy.

Je nutné ešte podotknúť, že „poslanci“, ktorí zostavujú ústavu, už nie sú úplne za závojom nevedomosti. Aplikovaním získaných a upevnených pravidiel a princípov spravodlivosti na konkrétne súdy už úplne odkrývame závoj nevedomosti. Posledným stupňom je aplikácia pravidiel na jednotlivé prípady sudcov a administrátorov a ich dodržiavanie občanmi všeobecne. Cieľom takto Rawlsom navrhnutého štátu je konštituovať spravodlivo usporiadanú spoločnosť, ktorá bude zaručovať osobnú slobodu a politické práva pre všetkých. Obidva definované princípy za závojom nevedomosti a tieto princípy aplikované na konkrétne súdy majú spolu vytvoriť systém, na základe ktorého má byť základná štruktúra usporiadaná tak, aby maximalizovala hodnotu celého systému rovnakých slobôd zdieľaných všetkými ľuďmi pre najmenej zvýhodneného jedinca. Také usporiadanie je podľa Rawlsa cieľom sociálnej spravodlivosti. Zámerom ústavodarného zhromaždenia je potom vytvoriť ústavu, ktorá zaručí politické slobody a dbá na to, aby každý mal rovnakú príležitosť participovať na politickom dianí. V ideálnom prípade majú obdobne nadaní a motivovaní jedinci zhruba rovnaké šance zaujať miesta s politickou právomocou. Ústava je tiež najvyššou inštitúciou, ktorá kontroluje a reguluje ostatné inštitúcie, čiže jej princípy spravodlivosti platia pre všetkých rovnako.

4 Kritika Rawlsovho uvažovania

Rawlsova spoločensko-zmluvná koncepcia postavená na koncepte pôvodnej situácia bola po vydaní Teórie spravodlivosti podrobená rozsiahlej kritike, ktorej korene ale siahajú hlbšie do minulosti. Už David Hume podrobil teóriu spoločenskej zmluvy ostrej kritike. Hume (2003) zastával stanovisko, že rozum je nedostačujúci na to, aby sme boli schopní morálneho súdu. Toho sme schopní len vtedy, keď sa k informáciám rozumu pridá náš morálny cit, ktorý niektoré vlastnosti a činnosti rozdeľuje na slastné (dobro) a nemilé (zlo), a týmto spôsobom sa formuje naše morálne presvedčenie. Pokiaľ má byť súhlas zmluvných strán s výsledkami zmluvy len hypotetický, nie je jasné, ako tento súhlas môže k niečomu zaväzovať. Ronald Dworkin (2006) krátko po vydaní Teórie spravodlivosti poukázal na to, že v Rawlsovom prípade sa vlastne o žiadnu zmluvu nejedná, pretože hypotetické záväzky nemajú žiadnu silu. Dworkin tak namieta, že hypotetická zmluva vlastne žiadnou zmluvou nie je. Táto kritika sa však zreteľne míňa svojím cieľom. Koncepcia hypotetickej zmluvy nechce ukázať, že hypotetické zmluvy nás k niečomu zaväzujú, ale vyvodiť tento záväzok z najviac racionálnej konštrukcie pravidiel spravodlivosti, ktorú hypotetická zmluva simuluje. Cieľom spoločenskej zmluvy nie je nájsť nové záväzky, ktoré sme do tej doby nemali, ale objasniť naše rozhodovanie o princípoch spravodlivosti na základe dôvodov, ktorými už disponujeme.

Rawlsova koncepcia prirodzeného stavu je tiež vystavená všeobecnej námietke voči kontraktualistickým teóriám, a hlavne v tom zmysle, že nemožno udržať nimi manifestovanú etickú neutralitu zmluvnej situácie. Aby sa zmluvné strany mohli na niečom dohodnúť, musia v rámci zmluvnej situácie existovať isté obmedzenia, ktoré sú však vždy nejako normatívne „zaťažené“. Rawls sa samozrejme stal jedným z hlavných terčov kritikov zo strany širokého spektra, označovaného za komunitaristov. Ich kritika mieri najmä na podľa ich názoru príliš abstraktne formulované predstavy o ľudskej prirodzenosti. Liberáli všeobecne, a Rawls obzvlášť, stavia svoju teóriu na poňatí jednotlivca, ktorý je chápaný ako úplne nezávislý na sociálnych, kultúrnych a morálnych podmienkach spoločnosti v ktorej žije. Navyše, z toho, ako je pôvodná situácia predstavená sa vyvodzuje, že Rawls chápe jednotlivca ako asociálnu a egoistickú bytosť.

Rawls zavádza závoj nevedomosti práve preto, že sa snaží dosiahnuť takú koncepciu spravodlivosti, ktorá práve bude brať ohľad na druhé osoby, s ktorými zdieľame základnú štruktúru spoločnosti (ale nielen tú). Martha C. Nussbaum (2009), častokrát v mnohých ohľadoch kritická voči Rawlsovej politickej filozofii, správne poukazuje na to, že pôvodnú situáciu treba brať ako sofistikovaný model vzájomnej náklonnosti. Zásadnou chybou komunitaristických kritikov Rawlsa (napr. M. Sandel) je tiež ich presvedčenie, že partikulárne morálne záväzky vyplývajúce z nášho členstva v určitej skupine (rodine, komunite, národu a pod.), ktoré zároveň nie sú obsiahnuté pod žiadnym všeobecnejším princípom, sú úplne dostačujúce pre náš morálny život. V tomto prípade ale nie je jasné, ako by sa takéto záväzky mohli vôbec byť nazývané morálnymi a zo samotnej povahy morálneho záväzku vyplýva, že to tak ani nemôže byť.

Záver

Otázka spravodlivosti je, bola a pravdepodobne ešte dlhú dobu bude predmetom záujmu politicko-filozofických diskusií. Spravodlivosť bude aj naďalej skloňovaná v nádeji, že sa nájdu odpovede na otázky, ktoré trápili mysliteľov už v antike. Čo je to spravodlivosť a ako je možné zabezpečiť spravodlivé podmienky pre všetkých? Na túto otázku odpovedali rôzni ľudia v priebehu dejín rôznymi spôsobmi a o žiadnom z nich nie je možné povedať, či bol „správny“ alebo nie. S niektorými z nich môžeme súhlasiť a iných konštatovať chybnými, ale len na základe subjektívneho kritéria, keďže to objektívne nám zatiaľ nie je známe. Rawls je presvedčený, že spravodlivú spoločnosť je potrebné vytvoriť na základe princípov spravodlivosti, ktoré budú racionálnou rozvahou stanovené za závojom nevedomosti, v hypotetickej situácii.

Pre Rawlsa je spravodlivé, ak štát a jeho sociálny systém vyvažujú nerovnosti v spoločnosti. Teda inými slovami, v Rawlsových očiach nie je spravodlivé, aby určitá časť ľudí bola akokoľvek zvýhodnená, či už svojím pôvodom, postavením, nadaním, alebo majetkom. Jediným prípadom, kedy je možné tolerovať, aby určitá skupina ľudí mala majetku viac, je ten, keď sa tak zvyšuje celkový úhrn spoločného majetku a rastie tak životnú úroveň alebo postavenie aj toho najchudobnejšieho a najposlednejšieho člena spoločnosti. Za tým účelom sú obhájiteľné a podľa Rawlsa aj žiaduce zásahy štátneho aparátu.

Keby sme sa rozhodli pre Rawlsovu teóriu, tak by situácia vyzerala zrejme nasledovne: na základe princípov spravodlivosti (definovaných za závojom nevedomosti) zostavíme spravodlivé inštitúcie, spravodlivé súdy a spravodlivé zákony. Všetko odvodíme zo spravodlivých princípov. Všetok náš majetok bude rozdeľovaný, rovnako v rámci zachovania spravodlivosti a rovnosti. Ideálom bude, že všetci budú v rovnakej východiskovej situácii, čo sa ekonomických statkov týka, čím vzniká rovnaká rovnosť príležitostí. Za predpokladu, že všetci budú zdieľať názory na takto usporiadanú spoločnosť, môžeme s týmto usporiadaním súhlasiť. Predpokladajme však, že sa môže nájsť taký človek, ktorý by nesúhlasil s tým, že si niekto (napríklad štát, úradník, sused) z jeho poctivo nadobudnutého majetku niečo privlastní. Ak si totiž ktokoľvek svoj majetok poctivo zarobí (akýmkoľvek poctivým spôsobom získa), má oprávnenie s ním nakladať len dotknutá osoba alebo osoba, ktorá k tomu dostala oprávnenie. Bez súhlasu tejto osoby však nikto takéto oprávnenie nemá. Neoprávnený zásah do niekoho práv je nespravodlivý. Aj s takto koncipovanou spoločnosťou ako spravodlivou možno súhlasiť.

Zoznam literatúry:

BLOCKER, H. G., SMITH, E. H. (eds.) 1980. John Rawls´ theory of social justice: an introduction. Athens, OH : Ohio University Press, 1980. 520 s. ISBN: 9780821404454.

DANIELS, N. 1989. Reading Rawls: Critical Studies on Rawls´ A Theory of Justice. Redwood City : Stanford University Press, 1989. 353 s. ISBN: 9780804715034.

DWORKIN, R. 2006. Justice in Robes. Cambridge : Harvard University Press, 2006. 308 s. ISBN: 9780674021679.

GRAY, J. 2002. Two Faces of Liberalism. New York : The New Press, 2002. 161 s. ISBN: 9781565846784.

HEYWOOD, A. 2008. Politické ideologie. Plzeň : Vydavateľstvo Aleš Čeněk, 2008. 362 s. ISBN: 9788073801373.

HUME, D. 2003. A Treatise of Human Nature. Mineola : Courier Corporation, 2003. 455 s. ISBN: 9780486432502.

LOVETT, F. 2010. Rawls´s „A Theory of Justice“: A Reader´s Guide. London : Bloomsbury Publishing, 2010. 176 s. ISBN: 9781441171078.

MANDLE, J., REIDY, D. A. (eds.) 2013. A Companion to Rawls. Hoboken : John Wiley & Sons, 2013. 600 s. ISBN: 9781118328415.

NUSSBAUM, M. C. 2009. Frontiers of Justice: Disablitiy, Nationality, Species Membership. Cambridge : Harvard University Press, 2009. 512 s. ISBN: 9780674041578.

RAWLS, J. 1971. A Theory of Justice. Cambridge : Harvard University Press, 1971. 607 s. ISBN: 9780674017726.

RICHARDSON, H. S., WEITHMAN, P. J. 1999. Opponents and Implications of a Theory of Justice. New York : Taylor & Francis, 1999. 314 s. ISBN: 9780815329275.

VOICE, P. 2013. Rawls Explained: From Fairness to Utopia. Chicago : Open Court, 2013. 219 s. ISBN: 9780812697421.